Povedal mi:
"Zuzanka, konečne sa začínaš na seba podobať. Konečne vidím úprimny úsmev na tvojej tvári. Skoro rok sme sa o teba báli. Skoro rok sme dúfali, že sa znova usmeješ a budeš šťastná. Necelý rok smútku a spomienok. Ale dnes...teraz cítim, že si to opäť ty. Keď som ťa tak pozoroval, videl som, že teraz si šťastná. Že tieto úsmevy sú skutočné. Vieme všetci, čo si prežila a ako to bolelo. Vieme aj to, že si sa to snažila nedávať najavo, že si sa snažila tváriť, že si v pohode, silná, a vyrovnaná... Ale oči ťa prezradili. Nesmiali sa spolu s tvojim perami. No teraz, teraz je to už iné. Tvoje oči znova žiaria tým strateným šťastím... Ani nevieš, akí sme všetci radi, že si to znova ty, že ťa tu máme celú...takú ako predtým"
Odpovedala som:
"Nie, neviete ako to bolelo. Nie, nikdy nebudem ako predtým. Ale áno, inak som to zase JA. A za to vďačím všetkým tu okolo mňa...čo tu stále boli...aj keď som ich odháňala. A tým ma presvedčili, že sa oplatí zabojovať, zosilnieť a ŽIŤ."
A po celý čas som plakala...
A plačem aj teraz ...
Plačem nad jeho slovami
16.01.2009 16:38:12
Komentáre
:-) štuch
:-)
:-)
always
Zuzaza
pierko?