Nechcela som pôvodne o tom nikomu povedať, ale...
Nebude to na dlho.
Pozerám na tie obrázky (asi už viete čo myslím)...áno, tie vychudnuté "tety".
Spomínam si, ako som ja mala takéto problémy.
Nie, nechcela som za každú cenu vyzerať ako chodiaca kostra.
Ale mala som k tomu blízko.
Istý čas som začala odmietať jedlo. Neviem, z akého dôvodu. Mala som úplnu apatiu k jedlu. A ešte horšie bolo, keď ma chceli donútiť jesť. To som sa proste "zaťala" a bolo ešte horšie.
Netrvalo to dlho, ale kosti mi mohli počítať a všetci psi v okolí ma začali mať nápadne radi.
Zato naši ma začali strážiť. Hlavne babička. Tá nikdy nemohla zniesť, že neobedujem presne o dvanástej, že neraňajkujem, že nejem mäso.
Maminka sa mi snažila pomôcť. Vedela, že tým, že ma bude nútiť jesť nič nevyrieši.
Tak sme uzavreli dohodu. Môžem jesť čo chcem, kedy chcem, nikto ma nebude kontrolovať a strážiť.
Zvláštne, ale zabralo to.
Ešte teraz sa mi stale, že keď sa mi niekto snaží nanútiť nejaké jedlo, tak môj "systém" začne protestovať, a ja nezjem nič aj keby som chcela.
Ale som spokojná. Pretože som zistila, že jedlo nemusí byť nepriateľ. Pokiaľ jete to, čo máte radi a chutí vám.
"Inšpiroval" ma tu jeden blog
17.02.2008 15:44:45
moja spoveď
Komentáre
jem to, co mam rada a chuti mi,
je fajn, ze si si nasla optimalny pristup k jedlu, skutocne nie je tvoj nepriatel, ale nie je dobre, ked sa s nm skamosis natolko, ze sa vsetko na tebe ulozi ako mne :)
ktorý?
zeby som mu spravila reklamu? :)
hanka
no, ja mám podobný problém
presne tak, sladkosti to je aj moje