Rozhovor:
„Bola si už niekedy zaľúbená?“
„Neviem.“
„Ako to, že nevieš? Veď to musíš vedieť“
„Ako to zistím? To, že som zaľúbená?“
„To cítiš. V bruchu. Je to zvláštne. Akoby si tam mala motýliky.“
„Motýliky? To musí byť krásne. Ale to som ja ešte necítila.“
„Ako to? Veď si chodila s XY. Ani s ním si to necítila?“
„Nie. Ja neviem. Teda ľúbila som ho. To je jasné. Ale motýliky v tom neboli. Veď to, že som sa nezaľúbila neznamená, že som ho neľúbila. Vieš ono to bolo také prirodzené, také normálne, bolo v tom všetko, ale prišlo to postupne. Zaľúbiť sa dá na prvý pohľad, ale u nás to trvalo dlhšie.“
Aj tak som si myslela, že len kecá. Že to, o čom hovoril, existuje len vo filmoch.
Ale zistila som, že mal pravdu.
Stalo sa to aj mne. Zaľúbila som sa. Videla som ho prvý raz (aj to len z diaľky) a...
Neviem, či to bolo tým ako vyzeral, alebo tým ako pôsobil, alebo čo urobil, možno len tým že bol.
Ale vtedy som to zacítila. Motýliky.
Dokonca som ich aj videla. Teda predstavila som si ich. Boli modré. Modré, ako jeho oči, do ktorých som neskôr mohla pozerať.
Odvtedy prešiel ani nie pol rok a už sme toho toľko zažili. Viac menej len cez písmenka, lebo sme boli od seba ďaleko. Ale keď sa dalo, prišla som do Nitry.
Potom, nikdy nezabudnem, ako prišiel za mnou. Bol po operácii kolena, chodil o barlách a predsa za mnou prišiel.
Ľúbila som ho. Od prvého momentu, čo som ho zbadala. A stále ho ľúbim. Aj keď tu už nie je.
Ale navždy zostane v mojom srdci. V mojich spomienkach.
Komentáre
prekrasne
dakujem
Fakt pekné