Zamrznutá kráľovná

Stalo sa.
Test napísaný. Snažila som sa. Fakt? Ani nie.
Dostal sa predo mňa. Otvorila som ho a začala čítať. Otázky.
Čo som vedela, to som napísala. Čo nie, na to som išla vylučovacou metódou.
Čo sa nedalo ani tak, ani tak to som tipovala.
Mala som teda všetko. Len či dobre, to sa uvidí.
Ale mala som dobrý pocit z toho. Takže sa teším na výsledky.

Potom bola prestávka. Bola sranda vidieť niektorých ľudí. Dokonca v oblekoch :)
Niektorí normálne, že stresovali. Iní boli v pohodeee (ako sa hovorí).

Najväčšia sranda bola sloh.
Ako som spomenula, bola som asi jediný človek, ktorý počas písania slohu plakal.
Začalo to nevinne. A celkom normálne.

Ako dozor sme mali našu triednu. Našťastie.
Oznámili nám témy. Prišla ďalšia pani profesorka a začala vysvetľovať.

Dostala sa k tej úžasnej téme, že STRES...atď...
Keďže pri každej dávala príklad tak aj tu. Škoda, že ju nenapadol iný ako SMRŤ. A hovorila, že aké je to stresové, keď nám niekto umrie.
Mne o tom niečo hovorte. Ja to teraz žijem. Tak som sa rozplakala. Všetky oči na mňa. Nemám rada tie pohľady.

Teta odišla a my sme mohli písať. Ešte triedna za mnou prišla či som v poriadku, či to zvládam.
Hovorím áno, čo iné som mohla?

Tak som začala písať. A o čom inom som mohla? Presne to čo teraz prežívam.
Napísala som dve strany aj kúsok. Na papieri som nechala jazierko sĺz.

Dúfam, že to nevadí.
Dúfam, že som spravila.
Dúfam, že Ľuboško sa na mňa pozerá.

Ešte máme jazyky. Po nich sa tiež ozvem :))