Marekov medvedík
Keď som vstúpila do bytu, vo vzduchu som cítila niečo zvláštne. Cítila som smútok, napätie, beznádej, slzy a ... puding.
Pomaly som vošla do kuchyne. Pri sporáku stála mladá žena a niečo miešala. Jej slzy sa leskli na povrchu tej zmesi a ja som cítila, že už nechce. Že už nevládze.
On a ona. Poznali sa od malička. Bývali vedľa seba. Už od škôlky boli stále spolu. Už vtedy sa ľúbili. Neskôr spolu chodili a zo všetkých strán počúvali:
„Sú si súdení.“
„Toto im vydrží navždy.“
A oni vedeli že to tak naozaj je. Len sa usmievali, keď takéto slová počuli. A počúvali ich naozaj často.
V hĺbke duše im všetci ticho závideli.
Po skončení školy sa vzali. Do roka a do dňa sa im narodil chlapec. Bolo to najkrajšie bábätko, aké svet kedy videl. Akoby nebolo? Veď sa narodilo z ICH lásky.
Na svoje prvé narodeniny dostal krásneho plyšového medvedíka. Odkedy ho prvý raz vzal do rúk, už ho nepustil. Mal ho stále pri sebe. Akoby sa stal jeho súčasťou.
Bolo piateho júna. Deň pred Marekovými druhými narodeninami. Prípravy oslavy boli v plnom prúde. Všetci boli šťastní. Ich malý anjelik mal narodeniny a všetko bolo také krásne.
Zrazu však z izby začuli smiech. Bolo to nečakané a všetkých to prekvapilo. A zároveň vydesilo, lebo vzápätí bolo počuť len tupý náraz a ticho. Takéto ticho ešte nikdy v živote nepočuli. Bolo to zlovestné ticho. Ako zmyslov zbavení bežali do izby. To, čo tam videli, im vyrazilo dych. Postieľka bola prázdna. A okno otvorené!
Vrhli sa k nemu... Vonku, na betónovom chodníku ležalo bezvládne detské telíčko v kaluži krvi.
Čo im však prvé udrelo do očí, bola malá ručička, ktorá pevne zvierala plyšového medvedíka.
On odišiel. Opustil ju. Nezvládol to a nechal ju tam samú. V tom byte, kde sa to všetko stalo. Na tom mieste plnom bolesti. Tam, kde sa ešte nedávno izbami ozýval detský smiech. Tam, kde teraz vládne také ticho.
Vtedy keď Marek navždy odišiel varila v kuchyni puding. Vanilkový. Ten mal najradšej. Ale už sa ho nedotkol. A už sa ani nedotkne. Nikdy.
Zostal tam po ňom len ten nešťastný medvedík.
Prišla som k nej. Cítila som jej zúfalstvo. A chcela som jej povedať, možno veľa a možno len jednu vetu. Chcela som jej povedať, že Marek je s nami a má sa dobre. Ale nemohla som. A aj tak by ma nepočula. Ale cítila, že nie je sama. Že je tam niekto s ňou.
Povedala len: „Marek?“
Zložila som ho na zem a on sa rozbehol smerom k balkónu. Na skle jej nechal len dva malé otlačky detských rúčok. A ja som dopísala jedno slovo. To, čo povie všetko a zároveň nepovie nič. Napísala som: „Zbohom.“ Už navždy. Usmiala sa. Asi pochopila.
Vzala som malého na ruky a pobrali sme sa na odchod.
Prišli sme len pre Marekovho medvedíka.
Komentáre
jednoducho..
Nádherne smutné..
:-)
Prosto