Predstav si, že si snehová vločka a vietor je tvoj život. Robí si s tebou, čo chce. Raz si hore, raz dole. Chvíľu ideš rýchlejšie, chvíľu zase pomalšie.
Ale stále ideš. A nech letíš akokoľvek rýchlo, zdá sa ti, že iné vločky sú rýchlejšie ako ty. A niekedy už letíš tak nízko, že cítiš dotyk zeme a pripravuješ sa na koniec, ale „život“ ťa ešte nechce pustiť a dáva ti druhú šancu. A nech s tebou ten život robí čo chce, aj tak raz dopadneš na zem... a po chvíli sa stratíš, zmizneš.
A ani sa nenazdáš a na tvoje miesto dopadne iná, rovnako životom ubitá vločka, ktorá takisto zmizne vo večnosti.
A takto sa to stále dookola opakuje. Až do jari...
Komentáre