„Zuzi, ja umriem, však?“
„Áno.“ Stačilo, ako vyslovil moje meno a už som plakala.
„Zuzanka, neplač. Ako môžem odísť, keď budeš za mnou plakať?“
Nemohla som uveriť, že tieto slová mi hovorí sotva šesťročné dieťa.
„Zuzanka, ja ťa neopúšťam. Ja len idem niekam, kde mi bude dobre. Tu mi je tiež, lebo si tu ty, ale tam ma už nič nebude bolieť. A už nikdy neuvidím žiadne ihly. Neznášam ihly.“
„Ja viem, anjelik...“
„Neplač. Lebo aj ja začnem, a to mi ujo doktor zakázal. Bude mi tam dobre. Maminka mi hovorila, že je tam stále jeseň. Mám rád jeseň. Spomínaš si, ako sme minulý rok zbierali suché lístie a ohadzovali sa ním? A ako sme tie listy potom zviazali do kytice a zobrali domov?
„Pamätám, dodnes ju mám zavesenú na stene. Hneď vedľa tvojej fotky.“
„Tento rok už jeseň nestihnem...“
„Marek, nehovor tak!“
„Viem to. Chcel by som ešte raz nazbierať plné ruky lístia, vyhodiť ho do výšky a pozerať sa, ako letí na zem. A až keď dopadne posledný list, išiel by som s ním. Preč. Do neba.“
„Marek, ľúbim ťa.“
Pozrel do okna.
„List,“ vykríkol zrazu, „žltý list. Videl som ho. Zuzanka, začala jeseň! Stihnem ju.“ Usmial sa. Milovala som ten úsmev. Ako budem bez neho žiť?
Zvážnel. „Chcem ísť von! Nechcem umrieť tu, chcem zomrieť vonku! Je jeseň!“
Všetci sme o tom vedeli. Odkedy prvý raz vstúpil do nemocnice opakoval nám to stále dookola.
„Týždeň. Najviac.“ Dve slová vyslovené doktorom. S Marekovou maminkou sme si plakali v náručí. Pozrela som na ňu. Prikývla.
„Marek, ideme von,“ vošli sme do jeho izby.
„Von,“ zašepkal. A usmial sa. Ale už nevládal.
Celú cestu do parku som ho niesla na rukách. Plakala som. On sa usmieval.
„Gaštan!“ Gaštanové listy sme mali najradšej. Dobre sa držali v ruke.
Položila som ho na zem. Bol unavený. Ale natiahol sa a zovrel v rúčke suchý list.
Povedal: „Milujem jeseň. Odteraz vždy na jeseň ma uvidíte. Uvidíte ma v každom jednom odpadnutom liste.“ Znova sa usmial a zavrel oči. Už navždy.
Komentáre
juj :(
to je realne?
nie je nejak prilis vela smrti v tvojom okoli na jedneho cloveka? :(
nieee
:)
Zuzanka,