Prečo stále musím padať?
Prečo len ja musím zdola na svet pozerať?
Prečo konečne nedostanem šancu sa konečne pozbierať?
Koľkokrát ešte padnem?
Koľkokrát mi niečo nevyjde?
Odpoveď nepoznám.
Jedno však isto viem...
Ak ešte jednu ranu dostanem,
Už nikdy z tej zeme nevstanem...
A zostanú len spomienky
Komentáre
Stale
je cas zacat
to
Zuzka...
Idéééééééš! (-:
spomienkou bude raz kazdy z nas
tiez sa snazim, nie vzdy to ide, ale pomaly snad.
mozno sa nietko z vas najde v tychto dvoch basniach...
neviem do akej miery myslis tvoje slova v basniach, no rozhodne to nemoze ist takto vecne. treba ti impulz, iskru ci novu nadej aby si zacala opat zit.
jednoducho: ak chces, aby boli ini, staci ak budes ty!
585: Niekto a studňa
Spadol do studne obrátenej naopak,
a tak si letí do výšok.
Vôbec nie je na to zvyknutý,
skoro z toho dostal šok.
Ako si tak letí, míňa veľké mračná,
už je celý mokrý ako cvok.
Vo voľnom páde myseľ má čistú,
chystá sa spraviť prvý krok.
Až teraz vidí, že po roku
možno príde ďalší rok.
Zdá sa mu, že jeho rýchlosť
"pádu" je už teraz nízka,
nachádza sa v oblakoch,
má chuť si ich pozrieť zblízka.
Je to tam skutočne nádherné,
až od radosti začal výskať.
A tie oblaky! Nebo,
na ktorom sa práve začína blýskať.
Dlho sa netešil, strčil do neho niekto
a začal ho naspäť tískať...
Nevie prečo, ale gravitácia
zrazu opačne pôsobí.
Niekto si z neho srandu spravil,
no to sú mi spôsoby.
O chvíľu teda capne dole,
dúfa, že aspoň do vody.
Zachcelo sa mu žiť normálne,
má na to svoje dôvody.
Stačilo. Už vie - sme to my,
a nie život, čo robíme podvody...
585: Bright ideas
Sediac na posteli, v myšlienkach vírivých, snažím sa na niečo myslieť.
Vidím samé otázniky, takže to nejde, už je to viac, než isté.
Neviem sa sústrediť, strácam vedomie, všetko sa zdá mi tak hmlisté.
A tak odpadám, inak to nejde, ako na jeseň aj to posledné lístie.
Ja nechcem život zložitý,
ja nechcem žiadne zlozvyky,
ja nechcem liezť vám na city,
ani dračie jazyky,
kašlem vám aj na zvyky...
Sediac na posteli, v myšlienkach súvislých, skúšam na niečo myslieť.
Vidím rôzne riešenia, zrazu to ide-vravím si, no to iste.
Viem sa aj sústrediť, ale už vracia sa mi vedomie, zas' bude všetko hmilsté.
A tak sa preberám, a či ma to prejde? Nie! Bude to zase len to isté.
Ja nechcem viac slzy roniť,
ja nechcem taký nechápavý byť,
ja nechcem Ťa ani raniť,
ani nijak inak Tvoj život mariť,
tak kedy zas odpadnem, je mi na ...
dakujem