Prichádza vždy v noci,
keď ležím sama v tme.
Posuniem sa k stene,
spravím mu miesto.
Sadá si ku mne,
chytá ma za ruku.
No niekedy si ku mne ľahne.
Objíma ma,
na tele cítim Jeho dotyky
a jeho dych sa mi zachytáva vo vlasoch.
A hoci mlčí,
počúvam jeho slová.
Prechádzajú mojím telom
a končia v mojom srdci.
Trávi so mnou celé noci.
Nad ránom, s prvým slnečným lúčom
odchádza.
Jeho pohľad mi však hovorí:
„Večer sa vrátim.“
A ja, hoci nechcem aby prišiel,
prikývnem.
Niekedy zabudnem,
niekedy ho už ani nečakám.
No aj tak sa vždy vráti.
Smútok.
Smútok.
Komentáre
Ahoj Zuzi,
:-))) Ale musím povedať, krásna báseň ;-))
ahoj :)
Tak to si potom faaakt dobrá:-))
:D
Pekne si si to rozvrhla.
:-)
:-)
tiez mam takeho macika :)
ach zuzik...