Sedím na lavičke a rozmýšľam. Vonku mrzne, tak sa ľudia na mňa pozerajú trošku divne.
Jeden starší pár, ktorý prechádzal okolo mňa len poznamenal: "Ešteže nesneží! Vyzerala by ako socha," hovorí tá pani.
A jej manžel, predpokladám, povedal: Skôr ako kráľovná, ľadová kráľovná."
Pokračovali v ceste a spomínali ako čítali deťom rozprávku o Ľadovej kráľovne.
Po chvíli vidím ako sa ku mne blíži nejaký deduško. Je to zvláštne, lebo prechádza pomedzi ľudí, a tí sa správajú ako by ho ani nevideli.
"Môžem si prisadnúť?"
Poviem mu, že áno.
A už si ho nevšímam. No ako sa zdá, on má so mnou iné plány. Začne sa mi prihovárať.
Odpovedám asi len z povinnosti, keď zrazu povie: "Viete vlastne kto ja som?"
"Nie, ujo nemám vás odkiaľ poznať."
"Myslel som si to. Nikto ma nepozná, nikto ma nikdy nepotrebuje, každý sa tvári, že neexistujem. Ale každý sa na mňa odvoláva. Keď niekomu pomôžem majú ma radi. Keď však ublížim-čo robím strašne nerád, ale musím aj to-tak ma nenávidia. Ale aj s tým som sa už zmieril."
"Tak kto vlastne ste?"
"Som osud."
Vstal. Pobral sa na odchod.
Vyskočila som: "Počkajte!"
"Nie, dievčatko, musím ísť. Predtým si však zapamätaj jedno. Neukazujem sa hocikomu. Ty si mala to šťastie, že si teraz nešťastná.
Ale chcem ti povedať len jedno. Všetko prebolí. Bude dobre. A aj ty budeš konečne šťastná. Ešte ale nie je ten správny čas. Ale neboj, už to dlho nepotrvá."
S tými slovami odišiel.
Nechal ma tam stáť s milliónmi otázok na perách.
A mne bude dobre...raz...všetko prebolí...
"Rande" s osudom
14.02.2008 16:13:30
Komentáre
mal pravdu:)
mam smutny den, ale viem, ze svitnu aj ine, krajsie a tak sa uz teraz zacinam na ne tesit:)
aj ked v "osud" ako-taky vlastne neverim,
prekasne
jajaj
:))